Keď sa dnes posadíme do pohodlného autobusu, málokedy sa zamyslíme nad tým, akú silnú históriu a atmosféru v sebe táto forma dopravy ukrýva. Píše sa rok 1943. Druhá svetová vojna je v plnom prúde a svet zažíva obrovské zmeny. Pre nedostatok benzínu a prísne prídelové systémy na pneumatiky sa súkromné autá stávajú luxusom, ktorý si málokto môže dovoliť. Hlavnou tepnou spájajúcou mestá, rodiny a osudy ľudí sa tak stávajú diaľkové autobusy, najmä slávne linky spoločnosti Greyhound.
Práve do tohto sveta plného pohybu, očakávania a neistoty nás zavádza výnimočná séria historických fotografií, ktorú v roku 1943 zachytila mladá a talentovaná fotografka Esther Bubley.
Kto bola Esther Bubley?
Ako dieťa vyrastajúce v 30. rokoch 20. storočia si Esther Bubley privyrábala fotografovaním detí zo susedstva a predajom fotografií ich rodičom. Ako stredoškoláčka na ňu zapôsobili fotografie FSA z Veľkej hospodárskej krízy a rozhodla sa stať fotografkou. Veľký zlom nastal v roku 1942, keď ju vo veku 21 rokov Roy Stryker zamestnal, aby pracovala v Úrade pre vojnové informácie (OWI), kam bol nedávno preložený on a jeho fotografi z FSA.
V roku 1943 strávila Bubley štyri týždne dokumentovaním autobusovej dopravy, ktorá sa výrazne zvýšila kvôli vojnovému prídelovému systému na benzín a pneumatiky. Autobusmi Greyhound sa jazdila do Pittsburghu, Indianapolisu, Chicaga, Columbusu, Cincinnati, Louisville, Memphisu, Nashvillu, Chattanoogy a späť do Washingtonu. Počas svojej cesty fotografovala cestujúcich, zamestnancov a autoservis v Pittsburghu.
Cesta, ktorá spájala rozdelené životy
Objektív Estherinho fotoaparátu nezaznamenával len stroje, ale predovšetkým ľudské príbehy.
Autobusy boli vtedy živým organizmom. Na fotografiách ožívajú:
- Vojaci lúčiaci sa so svojimi rodinami v malých amerických mestečkach, kým ich cesty vedú na front alebo do výcvikových táborov.
- Študenti a denní dochádzajúci, pre ktorých bol autobus jedinou šancou dostať sa za vzdelaním do väčších miest.
- Neznámi cestujúci, ktorí sa po hodinách strávených v stiesnenom priestore spriatelili, rozprávali si vtipy a delili sa o desiatu, aby ukrátili únavnú cestu.
- Ženy pracujúce v zázemí – od zamestnývaných správkýň staníc a bagážistiek nakladajúcich balíky s novinami až po ženy, ktoré čistili autobusové interiéry v garážach.
Čaro okamihu: Čakanie, únava aj spolupatričnosť
Snímky zachytávajú atmosféru, akú dnes už na staniciach tak ľahko nezažijeme. Nočné čakárne o piatej ráno v Chicagu, kde unavení cestujúci podriemkavajú na laviciach… Matky s malými deťmi trpezlivo vyčkávajúce na nástupištiach. Ale tiež momenty, kedy sa preplnené autobusy stali na dlhé hodiny druhým domovom pre ľudí stojacich v uličkách celú cestu z Washingtonu až do Pittsburghu.
Tieto historické zábery nám pripomínajú, že verejná doprava nikdy nebola len o preprave z bodu A do bodu B. Bola a stále je priestorom, kde sa pretínajú životné osudy. Kde sa rodiace sa priateľstvá striedajú s lúčeniami a kde každý spoj nesie svoj vlastný príbeh.
Pohľad do autobusu roku 1943 je tak fascinujúcim cestovaním v čase – do doby, kedy bola cesta omnoho pomalšia, no o to ľudskejšia.
Foto: vintag.es
