Tento týždeň si pripomíname 80. výročie Slovenského národného povstania. Tematicky vás pozývame na návštevu Národnej kultúrnej pamiatky Kalište. Na miesta, ktoré sú nemým svedkom ľudskej tragédie.
Na úpätí južných svahov Nízkych Tatier, hlboko v horách medzi ihličnatými lesmi, leží mlčanlivé svedectvo hrôz Druhej svetovej vojny. Sú to stopy po osade. V mierne sa zvažujúcom údolí, v nadmorskej výške 924 metrov, stála ešte začiatkom marca 1945 osada Kalište. Dnes by sme márne hľadali nejaké stopy a údaje o jej vývoji. Iba základy zborených a vypálených domov, cintorín, dva domčeky s kaplnkou a osamotený strom nad hrobom padlých partizánov sú tlmočníkmi tragických udalostí. Dňa 18. marca 1945 bola osada vypálená. Život v nej, ako v jedinej obci, však dodnes nebol obnovený.
Z histórie
Kalište vzniklo na území Nízkych Tatier v blízkosti Donovál. Málo úrodná, ťažko prístupná oblasť Kališťa nesľubovala síce ľahkú obživu, ale rastúca potreba medi sa ukázala byť pre ťažiarov výnosným obchodom. Najmä v 12. a 13. storočí možno v tejto oblasti zaznamenať rast baníctva a hutníctva. Banskí podnikatelia začínali zakladať v blízkosti rudných nálezísk sídliská pre robotníkov. Po tatárskom vpáde v roku 1241 dochádza k veľkému kolonizačnému ruchu. Súčasťou kolonizácie bola i kolonizácia banská, ktorá podporila rýchly rast banských miest a osád na území stredného Slovenska. Takto bola vybudovaná aj Banská Bystrica, ktorá bola povýšená na kráľovské mesto. Rozmach baníctva a hutníctva si vyžadoval veľkú spotrebu dreveného uhlia, a preto osadníci prenikali hlbšie do lesov a zakladali uhliarske osady. Jednou z nich bolo i Kalište, založené v prvej polovici 16. storočia. Písomne bola osada doložená 1743. V roku 1808 ako Kalista, 1863 Kalistja, 1873 – 82 Kalistya, 1888 – 1913 Kallós, 1920 Kalištie, 1927 Kalište.
Ťažký život
Dedinka sa nachádzala hlboko v horách, v ťažko dostupnej oblasti, s málo úrodnou zemou. Aj preto jej obyvatelia dlhé obdobia prežívali ťažký život, plný hladu a chudoby. V 18. a 19. storočí v súvislosti s úpadkom baníctva, stúpajúcou drahotou, najmä po devalváciách meny a obmedzení chovu domácich zvierat v prvej polovici 19. storočia, bieda a hlad vyvolávajú medzi osadníkmi časté nepokoje, ba i vzbury. Dokazujú to aj štatistické údaje z roku 1918, kedy došlo k zníženiu počtu uhliarov v osade. Kališťania si boli nútení hľadať inú prácu, a to v čase, keď bola nezamestnanosť veľmi častým zjavom. K určitému zlepšeniu sociálnej a čiastočne aj majetkovej situácie došlo potom, ako boli v Podbrezovej vybudované železiarne. Muži tam z osady pravidelne dochádzali za prácou, a preto ženy v osade vykonávali často za mužov bežné práce.
Kým v roku 1869 žilo v osade iba 122 obyvateľov, v roku 1910 ich bolo už 216 a na základe poslednej hodnovernej informácie z roku 1940 ich bolo v osade 209. Údaje o počte postavených domov sú iba torzovité, no aj na základe týchto údajov sa dá vyčítať, že v roku 1900 ich bolo vybudovaných 22 a v roku 1940 už 42. Život v obci navždy vyhasol v osudný marcový deň v roku 1945. Tí, ktorí prežili, sa do obce už nikdy natrvalo nevrátili.
Slovenské národné povstanie
Počas SNP (1944) obyvatelia spolupracovali s partizánskymi skupinami, po ústupe SNP do hôr sa Kalište stalo centrom tzv. Partizánskej republiky. Civilné obyvateľstvo tak ako v mnohých iných oblastiach dodávalo partizánom potraviny, lieky, šatstvo, obuv a iný materiál. Mnohí iní civilisti ukrývali a liečili ranených partizánov, či poskytovali partizánskym štábom dôležité spravodajské informácie o pohybe a sile nepriateľa. Veľa tamojších obyvateľov sa priamo zapojilo do obrany partizánskej oblasti. Na území, kam celé mesiace nevkročili okupačné jednotky sa rozvinula spolupráca medzi partizánmi a civilným obyvateľstvom. Existovali tu ilegálne tlačiarne, ktoré tlačili noviny i agitačné letáky vo viacerých jazykoch. Tie boli potom pomocou civilného obyvateľstva rozširované medzi nemeckými a maďarskými jednotkami v okolí. Výsledkom bol napríklad prechod stovky maďarských vojakov aj s výzbrojou na stranu partizánov.
V nasledujúcom období si partizáni vybudovali pre lepšie spojenie a koordináciu obrany Partizánskej republiky priame telefonické spojenie medzi jednotlivými osadami, obcami, štábmi jednotiek, opornými bodmi, stanovišťami, obrannými postaveniami a pozorovateľňami. V prípade útoku na jeden úsek hraníc boli potom schopní telefonicky privolať pomoc či posily zo záloh alebo neohrozenej oblasti. V novembri a decembri podnikli nacistické jednotky za podpory kolaborantov prvé pokusy dobyť partizánmi kontrolovanú oblasť. Prakticky nepretržité boje medzi partizánmi trvali od začiatku februára do 18. marca 1945. Nemecké oddiely sa usilovali nielen uvoľniť komunikáciu cez Veľký Šturec, ale postupne obsadiť všetky partizánmi kontrolované obce a spacifikovať celú partizánsku oblasť v tejto časti Nízkych Tatier, Veľkej Fatry a Starohorských vrchov. Partizáni preto začali 18. marca opúšťať svoje postavenia a stiahli sa na Magurku a do oblasti Prašivej.
Po odchode partizánov nemecké jednotky vtrhli do väčšiny osád predtým kontrolovaných partizánmi a kruto sa pomstili miestnemu obyvateľstvu za pomoc partizánom…
Tragédia
V skoré ráno 18. marca 1945 vtrhlo do Kališťa asi 300 nacistov. Prišli s jasným cieľom pomstiť sa miestnym obyvateľom, ktorých tu ku koncu II. svetovej vojny žilo okolo 200, za pomoc partizánom. Tento dátum sa zapísal do kroniky ako posledný a najtragickejší v celej histórii tejto malej horskej osady. Nacisti obkľúčili južný a východný okraj osady a ostreľovali hlavnú cestu, ktorá ako jediná bola pre vysoký sneh schodná. Nemeckí vojaci bili ľudí pažbami, strieľali ich a pálili domy, v ktorých zaživa zhoreli všetci, ktorí boli bezvládni a chorí, vrátane detí. V ten deň nacisti zavraždili asi 40 obyvateľov a partizánov. Ľudia utekali s plačom do lesov, aby si zachránili život. Na chrbte mali to najcennejšie, v náručí deti a kričali o pomoc. Z pôvodne 42 domov zostalo po tejto tragédii zachovaných len šesť. Po oslobodení (na siedmy deň po tragédii, dňa 25. 3. 1945, tam dorazila 5 členná rumunská a sovietska hliadka) ďalší pobyt v obci už nebol možný. Kalište je jedinou zo 102 vypálených obcí na Slovensku, do ktorej sa už bežný život nikdy nevrátil. Po oslobodení Slovenska obyvateľov obce presídlili do Banskej Bystrice, do časti Fončorda, kde pre nich boli vybudované domy na ulici Nové Kalište.
Memento
V roku 1961 uznesením predsedníctva SNR č. 24 zo dňa 27.2. 1961 Kalište vyhlásili za Národnú kultúrnu pamiatku. V obci boli neskôr zrekonštruované dva domy (od 1962 expozícia a pamätná izba), malá zvonica a základy zhorených domov. Majú pripomínať tragédiu, ktorá sa tu v osudový marcový deň roka 1945 odohrala. Pamiatku padlých si každoročne pri výročiach SNP pripomínajú bývalí obyvatelia Kališťa i ostatní občania priamo v priestoroch niekdajšej obce. V domoch je prístupná expozícia pod názvom Partizánska republika. V areáli Kališťa sa nachádza aj náučný chodník s názvom Ako žili Kališťania. Obete vojny a život na Kališti si každoročne pripomínajú účastníci tradičného podujatia Stretnutie generácií. Jeho 19. ročník sa konal v sobotu 29. júna 2024.
Túra
Do obce Kalište je možné dostať sa z viacetých miest. Opíšeme vám cestu priamo z obce Donovaly. Žltou značkou smerom cez osadu Bully z Donovál vedie nenáročná trasa, ktorou sa dostanete do tejto bývalej horskej osady. Túra je nenáročná, cca 6 km dlhá v jednom smere a zvládnete ju za 1,5 hodiny. Chodník vedie lesom aj lúkami. V sezóne tu natrafíte na hubárov, ktorí tu majú „svoje miesta“. Ak sem prídete cez leto, nezabudnite popátrať po jahodách, malinách a čučoriedkach. Po prejdení osady Bully – na križovatke “Pri javore” treba zabočiť na zelenú značku a odtiaľ dolu kopcom prídete priamo do vypálenej dediny Kalište.
Poloha
Obec: Kalište
GPS: 48°50′13″S; 19°13′10″V
Autobus: Linka 111 – Banská Bystrica-Donovaly-Ružomberok
Mapa: Klikni SEM, alebo na obrázok mapy
Foto: Miro a Lenka Dedinskí, Norbert Kuklovský, Zdenka Gašparcová
