Sitno patrí k najzáhadnejším miestam Slovenska, s ktorými sa oddávna spojovali početné legendy, povesti či ľudové pesničky. Azda najznámejšia povesť hovorí o zakliatych sitnianskych rytieroch. Sitno však malo byť aj priamou bránou do pekla.
Vydajte sa s nami na výlet plný mýtického tajomna a skvelých zážitkov. Dnešný článok sme pripravili s našimi osvedčenými spolupracovníkmi. Slovom prispeli František Kovár, šéfredaktor portálu inovinky.sk a Jozef Sliacky, zvolenský novinár. Za objektívmi fotoaparátov stáli páni Norbert Kuklovský, Jočito Jozef Adamčík a Jozef Martinský. Vďaka nim si môžete vychutnať bohatú fotogalériu priamo v článku aj ako prílohu pod ním.
Tajomné a krásne
Magickú silu Sitna uznávajú mnohí. Písal o ňom Ján Kollár. Andrej Kmeť mu venoval až dve knihy. Historik Pavel Dvořák zahrnul tajomstvo Tatárskej lúky na severnej strane Sitna do svojho televízneho cyklu Stopy dávnej minulosti. Aj on pripúšťa, že Sitno si stále zachováva čosi mýtického, možno aj preto, že ho vytvorila obrovská sopka, ktorej pary a roztoky vykryštalizovali v rudné žily. Pripomína, že jeho opevnený vrcholec bol podľa všetkého prázdny. Sitno mohlo byť teda akýmsi slovenským Olympom slúžiacim len bohom. Sitno je aj najsevernejším oporným bodom Valu obrov.
Neúnavný bádateľ Andrej Kmeť, botanik, archeológ, etnograf, múzejník, často stúpal z prenčovskej fary k andezitovým vrcholovým bralám. „Vyšších vrchov v blízkosti dosť, ale krajších nad Sitno nie! Ono je najvyšším vrchom v stolici hontianskej. Práve zato, že zo všetkých strán vyvýšený je nad okolie svoje v podobe homolovitej, z ďaleka-široka padá cestovateľovi do oka,“ napísal Kmeť vo Velebe Sitna. „Najkrajšiu panorámu poskytuje sever, a to pohľad na najbližšie okolie.“ O pravdivosti týchto slov sa môžeme presvedčiť i dnes.
Sitno = peklo?
Prinajmenšom ním bolo v ľudovom ponímaní. „Sitno, peklo, všecko jedno,“ hovorilo sa. Alebo: „Bodaj si sa prepadou do najhlbšieho sitna!“ Ako zastaraný výraz s významom peklo udáva sitno aj Slovník slovenského jazyka. Výraz sitno sa uvádza ako archaické synonymum pekla. V tomto duchu ho použila Timrava (taže mi choď do sitna!), Hviezdoslav (Čo nepríde! Kde v sitne trčí), Tajovský (vy by ste chceli za ruku aj mňa celého ta do sitna stiahnuť) aj Ján Kollár (Kljčem strašným brány toho sitna). Matej Bel už v roku 1742 spomína preklínanie: choj do sitna, do sitna s tebou. Podľa slavistu Martina Pukanca je veľmi nepravdepodobné, aby si tento význam Matej Bel a ostatní slovenskí vzdelanci vymysleli, čo znamená, že prinajmenšom v 1. polovici 18. storočia výraz sitno skutočne znamenal peklo.
Piaty spev Kollárovej Slávy dcéry (1832) má názov Acheron. Prvé verše prvej znelky tohto spevu (znelka č. 513) o slovanskom pekle znejú:
Kljčem strašným brány toho sitna
Otewřel nám wrátný Milota.
Tu plač hrozný, dým a mrákota,
Draků zběř a hadů nenasitná…
… dnes nám môžu peklo pripomínať len letné horúčavy, ktoré vytiahnu na čelo kvapky potu, nech sa na tisícmetrové Sitno vyberieme z ktorejkoľvek strany.
Výstup na Sitno
Najkratší, asi hodinový, je výstup od Počúvadlianskeho jazera. Tatárska lúka, ktorou prejdete k vrcholovým bralám, je podľa povesti miestom, kde pred ôsmimi storočiami táborili tatárske hordy. Zúfalí obrancovia napiekli z poslednej múky koláče a zhodili ich zo skál. Tatári pochopili, že Sitno je pre nich nedobytné, nasadli na kone a odtiahli. Staré schody, ktoré vedú z lúky hore bralami, nahradili nové, pevné a bezpečné. Východiskom však môže byť aj samotná Banská Štiavnica, prípadne dediny v jej susedstve. Napríklad Ilija, ktorá sa pýši unikátnym románskym Kostolom svätého Egídia, alebo Prenčov, ktorý je okrem iného známy ako pôsobisko Andreja Kmeťa.
Meno Andreja Kmeťa nesie diaľkový turistický chodník, ktorý spája jeho rodnú Bzenicu s Prenčovom, ako i chata, ktorá je po rokoch nečinnosti opäť v prevádzke. Vznikla v roku 1929 prebudovaním pôvodnej horárne. Nad ňou je budova rozhľadne, ktorá stojí na mieste filagórie z roku 1727. V roku 1852 do nej udrel blesk. Edmund Téry, banský lekár v Banskej Štiavnici, vášnivý turista, horolezec a propagátor spoznávania krás vlasti a zdravého pohybu v prírode, presvedčil majiteľa sitnianskeho panstva Filipa Coburga, aby rozhľadňu obnovil a zabezpečil ju bleskozvodmi. V nej sú dnes umiestnené exponáty, ktoré nám približujú sitniansku prírodu i históriu.
História
Plošina na vrchole Sitna (1009 metrov) bola osídlená už v dobe bronzovej, opevnené hradisko malo rozlohu 16 hektárov. Archeologické výskumy potvrdili osídlenie lužickou kultúrou z konca bronzovej doby. Val vtedajšieho hradiska je dodnes viditeľný. Nálezy dokazujú, že svahy Sitna osídlili neskôr Slovania.
Sitnianske hradisko bolo pravdepodobne nielen významným centrom výroby a obchodu, ale taktiež kultu. Zo Sitna pochádza nález bronzových predmetov. Našiel sa v roku 1986 na mieste, kde stál jeden z domov lužického obyvateľstva. Táto asi 8 m dlhá stavba bola nielen príbytkom, ale ako naznačujú niektoré nálezy (fragmenty hlinených tkáčskych závaží, zrnotierky a iné), aj výrobným priestorom. Nález tvoril o. i. 66,4 cm dlhý opasok z bronzového plechu, tri nákrčníky, desať náramkov, závesok v tvare presýpacích hodín (obojstrannej sekery), prsteň, ihlica, špirálovité záušnice a časť uzáveru opaska zdobeného krúžkami, okuliarovitým záveskom a bronzovými puklicami na koženej podložke. Súbor predmetov naznačuje kňažku, možno konkrétne kňažku znázorňujúcu pri rituáloch niektorú bohyňu. Nález pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou z 10. storočia pred n. l. Pôvodne ho uložili pod drevenú podlahu domu pravdepodobne jeho majitelia/obyvatelia domu, aby ho takto zabezpečili pred odcudzením.
Asi v 13. storočí postavili na vrchu hrad, ktorý bol sídlom feudálneho panstva, ale aj dôležitým obranným bodom v čase osmanského nebezpečenstva. V roku 1703 sa ho zmocnili Rákócziho kuruci a pri ústupe ho o sedem rokov neskôr zničili.
Sitno je od roku 1951 prírodnou rezerváciou európskeho významu s výmerou 93,68 hektára. Okrem brál so svojskou flórou a faunou sú chránené porasty pralesného charakteru. Napriek tomu v socialistických rokoch „ozdobila“ vrchol veža televízneho vysielača, ku ktorému vedie asfaltová cesta. Vjazd na ňu je, samozrejme, bežným motoristom zakázaný, ale zdatní cykloturisti si vďaka nej môžu zmerať sily s legendárnou horou.
Val obrov
O jeho pôvode existujú iba dohady. Doteraz nik presne nezistil, kto ho vystaval a prečo. Očaril aj slávneho slovenského polyhistora Mateja Bela. Uznávaný historik Pavel Dvořák ho považoval za jednu z najväčších slovenských záhad. Hovoria mu Fossa giganteum – Val obrov, podľa hrobky dvojmetrového bojovníka, ktorú pri ňom našli.
Val obrov má aj iné názvy: Teufelsmauer – Čertov múr, lebo ho vraj vybudovali čerti. Pečenický val – podľa obce Pečenice, kde sa zachoval začiatok systému dlhých valov. Tie sa kedysi tiahli od Sitna cez Štiavnické pohorie, Dudince, Dolné Semerovce až po rieku Ipeľ. Jeho druhá vetva smerovala západnejšie, tretia od Žarnovice až k ústiu Hrona. Pečenický val – podľa intenzívneho prepálenia kameňov a zeminy pri jeho konštrukcii sa nazýva aj spečený – predstavuje štyri až šesť metrov široký a jeden až dva a pol metra vysoký násyp. Stále však ide v podstate o Val Obrov.
Zakliati rytieri
Vrch je opradený množstvom povestí. Najznámejšie z nich literárne spracoval Jozef Horák, rodák zo Štefultova, dnes súčasti Banskej Štiavnice. I tú, ktorá hovorí o sitnianskych rytieroch zakliatych v útrobách brál. Vraj každý siedmy rok vyjde jeden z nich von, aby zistil, či slovenský ľud nepotrebuje pomoc. Trikrát sa opýta: Či už? Keď mu nikto neodpovie, obráti sa a vchod do skál sa za ním na ďalšie sedemročie zatvorí. Na vrchu vraj vyhrávali aj slávni sebechlebskí hudci. Nie však pánom, ale zbojníkom. Nuž a „skala vernosti“ je podľa povesti pamiatkou na krutého hradného pána, ktorý veril, že zamurovaním krásnej panny do múrov sa hrad stane nedobytnou pevnosťou. Našiel sa však junák, ktorý dievčinu vyslobodil, ale pri úteku ich zasiahli strely prenasledovateľov a zmenili sa na skalu…
Poloha
Obec: Banská Štiavnica, Ilija
GPS: 48°24′11″S 18°52′38″V
Autobus: 115 Banská Bystrica – Zvolen – Banská Štiavnica, 675 Banská Štiavnica-Štiavnické Bane-Počúvadlo-Baďan, 672 Banská Štiavnica-Banská Štiavnica,Štefultov-Ilija
Mapa: Klikni SEM, alebo na obrázok mapy:
©️ Jozef Sliacky, František Kovár, Norbert Kuklovský, Jočito Jozef Adamčík, Jozef Martinský
