ЗиЛ 118 „Юность“, alebo ak chcete ZiL 118 „Junosť“ patril k hŕstke vozidiel východného bloku, ktoré získali obdiv na technologicky vyspelom Západe. Na nešťastie v centrálne plánovanom hospodárstve Sovietskeho zväzu naň uprostred sedemročného plánu neboli prostriedky.
Utajený vývoj
Vo vzťahu k budovaniu socializmu sa slovné spojenie „utajený vývoj“ spomína nielen s vojenskou výrobou, ale aj s prácou na projektoch, o ktorých sa v príkazovej ekonomike nehovorilo vôbec. Čo je to príkazová ekonomika ? Je to centrálne plánovaná ekonomika – systém organizácie a riadenia ekonomiky založený na príkazoch a administratívnych rozhodnutiach z centra. Táto ekonomika zvyčajne nevyužíva výrobné zdroje krajiny efektívne a spravidla ide o nedostatkovú ekonomiku. Odpoveď na triádu otázok (t.j. čo vyrábať, ako vyrábať a pre koho vyrábať) tu dáva štát. Vláda, zvyčajne zastupujúca štát, robí všetky rozhodnutia o výrobe a rozdeľovaní.
Výrobný program sovietskej automobilky ZiL (do roku 1956 ZiS) tvorili predovšetkým úžitkové autá vyrábané v obrovských sériách. Vedľa toho podnik vyrábal tiež luxusné limuzíny. Mal na to špeciálny oddiel zamestnancov vyrábajúcich luxusné vozidlá, ktoré sa nikdy k bežným smrteľníkom nedostali. Boli určené pre vtedajšiu komunistickú vrchnosť, čiže pre najvyšších z najvyšších. V roku 1958 bola ukončená výroba limuzíny ZIS-110, ktorú vo výrobnom programe nahradil ešte luxusnejší automobil ZIL-111. To síce znamenalo, že papaláši mali ešte pred rokom 1960 k dispozícii exkluzívny automobil, ale pre moskovskú automobilku to tak ružové nebolo. Kým vozov ZIS-110 vzniklo od roku 1946 niečo málo cez dvetisíc kusov, produkcia reprezentačnej vládnej limuzíny ZIL-111 sa plánovala v objeme iba 10 až 15 kusov ročne. Nový ZiL bol totiž určený naozaj len pre najvyššie mocenské špičky. Exempláre určené pre vodcov „spriatelených“ krajín dokonca prideľoval podľa svojej vôle samotný N.S. Chruščov.
Výroba tak bola značne obmedzená. Potenciál technikov aj značky zostával nevyužitý. Skupina ľudí vnútri automobilky sa tak pustila do „tajného“ projektu luxusného minibusu.
Bez posvätenia zhora
Situácia bola naozaj zlá. Rapídne zredukovaným objemom výroby osobných ZiLov hrozilo preradenie elitných pracovníkov na horšie miesta. A tak prišli zamestnanci s nápadom, ktorého výsledkom bol jeden z najkrajších sovietskych vozov. Prípravy boli naozaj tajné. Niežeby o nich nikto nevedel, ale projekt začal fungovať bez príkazu zhora. A to už bol „tanec“ na veľmi tenkom ľade. V roku 1959 pod taktovkou konštruktéra Grinčara začal pracovať jeho tím na luxusnom minibuse. Jeho základom bol upravený podvozok ZIL-111. Výsledok tohto snaženia v podobe extravagantného prototypu sa objavil v roku 1962 pod označením ZIL-118 (ЗиЛ-118 Юность, kde Junosť slovensky znamená mladosť). V žiadnych oficiálnych plánoch ho nikto nikdy nenašiel. Tím vývojárov a dizajnérov ho vyvíjal po pracovnej dobe vo svojom voľnom čase. Auto vznikalo z číreho entuziazmu, možno aj preto išlo o projekt v Sovietskom zväze aj vo svete nevídaný. Viacúčelové stredne veľké autá pre prevoz väčšieho množstva ľudí s čo najvyšším možným komfortom boli na začiatku 60. rokov pomerne vzácne nielen v socialistickom bloku, ale aj na Západe. Vzhľad bol zrejme najväčšou prednosťou automobilu. Tam, kde iné sovietske autá väčšinou kopírovali americký či európsky štýl, bol ZiL118 úplne originálnym vozidlom.
A hoci všetci okolo jeho výroby žili v strachu, že čo bude, keď sa všetko prevalí – nakoniec stranícke špičky zobrali tento minibus na milosť.
Prototyp
Prototyp sa úspešne podrobil továrenským skúškam. Vozidlo pri nich najazdilo tisíce kilometrov po cestách i necestách, v extrémnych klimatických podmienkach v celom rozsahu jednak teplotného a jednak zrážkového spektra.
Stroj bol neobvyklý už na prvý pohľad. Zaujal hlavne bohato presklenou futuristickou karosériou. Na zvyšok vozidla sa tvorcovia snažili použiť čo najviac už vyrábaných komponentov. Napríklad upravený podvozok z typu ZiL-111 s rázvorom 3760 mm. Šesťlitrový osemvalec ZiL-130 s maximálnym výkonom 110 kW poháňal zadné kolesá. Z vládnej limuzíny bola použitá netradičná dvojstupňová automatická prevodovka ovládaná tlačidlami na prístrojovej doske. Pohotovostná hmotnosť činila 3320 kg a maximálna rýchlosť v prevádzkovej konfigurácii bola udávaná 120 km / h.
V prednej časti vozidla sedel iba vodič na ľavej strane. Za pravým bokom vodiča bolo situované pohonné ústrojenstvo. V štandardnej verzii bolo v časti pre cestujúcich 17 sedadiel, z toho bolo jedno situované proti smeru jazdy a slúžilo pre sprievodný personál. S počtom miest bolo možné „čarovať“, pri absencii posledného radu sedadiel bolo viac miesta pre batožinu. Vznikol aj variant, kde klasické sedadlá v zadnej časti vozidla boli nahradená troma lavicami v tvare U, operadlami pozdĺž zadnej a oboch bočných stien. Stredná časť strechy bola otváracia (posuvná), čo mohli využiť napríklad nadšenie fotografi pri prejazde mestom okolo architektonických pamiatok.
Ako studená sprcha
Tvorcovia si spočítali, že pre hospodárnu výrobu by stačilo produkovať asi dvetisíc kusov tohto minibusu ročne. Odhadované miesto na trhu však bolo pre štyri až šesť tisíc týchto minibusov ročne. Nakoniec sa však optimistické plány nevyplnili. Aby bolo možné dosiahnuť takých kapacít, musela by sa postaviť nová výrobná hala. A na tú sa už peniaze nenašli. ZIL-118 a jeho modernizácie sa síce vyrábali, ale iba ako kusovky.
Do roku 1970 podnik vyrobil len dve desiatky „Junosti“. Tie sa používali predovšetkým pre dopravu delegácií, menej významných členov štátnych návštev a novinárov. Málokto si dnes vie predstaviť trpké sklamanie všetkých, ktorí sa na vývoji a výrobe minibusu podieľali.
Satisfakcia alebo len slabá náplasť
Bolo to v čase, keď sa živila ešte slabá nádej, že bude schválená sériová výroba Na 8. medzinárodnom víkendu autobusov vo francúzskom Nice konanom v roku 1967 sa stal malý zázrak. Toho roku súťažilo v rôznych disciplínach 129 autobusov všetkých veľkostných kategórií od päťdesiatich výrobcov. Sovieti sa takejto akcie zúčastnili vôbec prvýkrát a ich ZIL-118 si domov odviezol dvanásť cien! Ocenený minibus prekvapil západných odborníkov napríklad jazdným komfortom a obdivované boli samozrejme aj tvary karosérie.
Rozdaním diplomov táto sláva neskončila. O minibus, ktorý bol nekriticky chválený v tlači, prejavili veľký záujem západní predajcovia autobusov. Túto šancu však kormidelníci sovietskeho hospodárstva nevyužili. Netrvalo dlho a dokonca sa prihlásili Američania, konkrétne spoločnosť Ford, ktorá chcela vyrábať sovietsky minibus pre americký trh pod svojou značkou. O licenčnej výrobe konal v Moskve sám Henry Ford II. (vnuk slávneho a rovnomenného zakladateľa masového automobilizmu). Ale ani toto sa nepodarilo doviesť do zdarného konca.
Rad záujemcov zo zahraničia sa snažil zistiť, či by bolo možné ZiL 118 kúpiť, Avtoexport, ktorý sa o vývoz sovietskych áut mimo domovinu staral, však musel na všetky ponuky odpovedať zamietavo.
Tak ako v mnohých iných prípadoch, aj tu centrálne plánované hospodárstvo tvrdo narazilo na svoje limity a výhľadovo rentabilné vozidlo svojou neefektívnosťou pochovalo.
O šesťdesiat rokov neskôr vďačíme za to, že tento autobus prežil do dnešných dní nadšencom mechanickej montážnej dielne č. 6, ktorí ho zrekonštruovali. Fotopríbeh s krásnymi snímkami nájdete v článku ZiL 118 – Junosť: Odborne zrenovovaný minibus, pri ktorom vám padne sánka.
Foto: ZiL
