Keď sa pozriete na Orion II, pravdepodobne sa zarazíte. Čo to vlastne je? Vyzerá to, akoby niekto zobral prednú časť dodávky, zvaril ju s obytným prívesom a celé to posadil na podvozok, ktorý je nebezpečne nízko pri zemi.
Nie je to nepodarený experiment domáceho kutila. Je to jeden z najinovatívnejších, no zároveň vizuálne najbizarnejších autobusov, aké kedy brázdili cesty Severnej Ameriky. Vyrábal sa dlhých 19 rokov (1984 – 2003) a hoci vyzeral ako omyl, predbehol svoju dobu.

Keď funkcia diktuje formu (a forma to neprežije)
V 80. rokoch čelili dopravné podniky v USA a Kanade problému. Klasické mestské autobusy mali vysoké podlahy. Aby sa do nich dostal človek na vozíku, potreboval hlučnú a pomalú hydraulickú plošinu (výťah). To zdržovalo premávku a bolo to nedôstojné.
Kanadská spoločnosť Orion Bus Industries prišla s radikálnym riešením. Namiesto toho, aby cestujúcich dvíhali hore, rozhodli sa dostať autobus dole.
Výsledkom bol Orion II. Aby dosiahli extrémne nízku podlahu v zadnej časti, inžinieri museli zahodiť všetko, čo vedeli o stavbe autobusov.

- Predný náhon: Väčšina autobusov má motor vzadu a poháňané zadné kolesá. Orion II mal motor vpredu, vedľa vodiča, a poháňal predné kolesá.
- Modulárna konštrukcia: Predná časť (kabína a motor) bola v podstate samostatný „ťahač“, ku ktorému bol pripojený zadný priestor pre cestujúcich.
Tento dizajn umožnil, aby zadná náprava bola len jednoduchá a podlaha mohla byť prakticky na úrovni chodníka. Žiadne schody, žiadne zložité výťahy. Len jednoduchá vyklápacia rampa.

„Vrtuľník“ na kolesách
Hoci bol Orion II geniálny z hľadiska prístupnosti, z hľadiska komfortu to bola iná káva. Motor bol natlačený v malej „búde“ priamo vedľa vodiča. Zvyčajne išlo o hlučný dieselový agregát (často Detroit Diesel), ktorý produkoval toľko hluku a vibrácií, že si autobus vyslúžil prezývku „Helikoptéra“.
Jazda v ňom bola zážitkom. Vďaka malým kolesám a vzduchovému odpruženiu, ktoré sa snažilo vyrovnať s váhou ťažkej oceľovej konštrukcie, sa autobus na ceste zvláštne kolísal. Vodiči ho nenávideli kvôli hluku a stiesnenej kabíne, mechanici ho nenávideli kvôli prístupu k motoru (bol doslova zalisovaný pod palubnou doskou), ale cestujúci s obmedzenou mobilitou ho milovali.

Dizajn, ktorý by vyhral súťaž ošklivosti
Estetika Orionu II je kapitola sama o sebe.
- Okná: Obrovské presklené plochy siahali takmer od strechy až po pás cestujúcich, čo vytváralo dojem akvária.
- Proporcie: Autobus bol krátky, ale vysoký a široký, čo mu dodávalo vzhľad bochníka chleba na kolieskach.
- Detaily: Dvojité predné svetlomety a horizontálna mriežka chladiča pôsobili, akoby autobus neustále gúľal očami nad vlastnou existenciou.

Prečo na ňom záleží?
Možno bol škaredý. Možno bol hlučný. Ale Orion II bol priekopníkom. Bol to prvý skutočne nízkopodlažný autobus, ktorý sa v Severnej Amerike masovo rozšíril. Ukázal, že „low-floor“ koncept je budúcnosťou verejnej dopravy dávno predtým, než sa to stalo štandardom pri veľkých mestských autobusoch.
Dnes už Orion II na cestách takmer nestretnete. Väčšina z nich skončila na šrotoviskách, unavená po rokoch služby v mestských uličkách a na linkách pre seniorov. No v srdciach (a ušných bubienkoch) tých, ktorí ich zažili, ostane navždy zapísaný ako ten najčudnejší, no najužitočnejší autobus svojej doby.
Zaujímavosť na záver: Hoci výroba skončila v roku 2003, tento model sa stal kultovým práve vďaka svojej „ošklivosti“. Pre fanúšikov autobusov je zahliadnutie zachovalého kusu niečo ako pre ornitológa zahliadnutie vzácneho, hoci trochu pĺznuceho dravca.
Via: JIM BROPHY


